nedeľa 30. septembra 2018

Jeden rok v Nemecku / Čo mi tento rok dal a čo vzal

Ahojte, vítam Vás pri novom článku. ♥

Už ako z názvu vidíte, tak dnešný článok bude o roku v Nemecku. Tento článok mal pôvodne vyjsť 10. septembra, kedy bol presne rok od kedy sme v Nemecku no písanie tohoto článku bolo trocha ťažšie ako som si myslela. Po pravde som si myslela, že tento článok kľudne napíšem za deň keď si ku tomu sadnem, omyl. Tento článok píšem na etapy a som rada, že dnes konečne "uzrie svetlo sveta."
 ( Prosím nahnevajte sa, ak budete mať pocit že skáčem od témy k téme, no skutočne mám pocit že tento článok sa mi píše omnoho ťažšie ako ktorýkoľvek iný.)



Neverím, že je to už rok kedy sme odišli z domu do Nemecka. Deň, kedy sme si zbalili veci a išli sme, chvíľa ktorá mi vôbec v ten moment neprišla ako ťažká pretože moja myseľ si vôbec neuvedomovala, že to nie je žiaden výlet po ktorom sa vrátim za pár dní domov ku tým svojim. Ale vráťme sa trocha v čase, kedy sme sa rozhodovali či urobiť tento krok alebo nie. Nebolo to tak dávno, keď Lukyho ( priateľova ) sestra len tak medzi rečou, vtedy zrejme zo srandy prehodila poďte za mnou do Nemecka. Vtedy sme nad tým ani nezauvažovali, ja som mala svoju prácu ktorú aj napriek všetkému som mala rada, mala som tam úžasný kolektív a byť medzi ľuďmi, bolo pre mňa darom aj keď niekedy bolo to presne to najhoršie na mojej práci. Ale som vďačná aj za tieto skúsenosti. A najmä doma som mala rodinu, priateľov proste svoj život a nikdy som nechcela odísť z domu ( zo svojej dedinky. ) No raz večer sme sa len tak rozprávali, čo ďalej so životom a čo v budúcnosti. A potom sme dospeli k záveru veď poďme niekam "von" na pár rokov, kus si zarobiť a našetriť, nech keď sa vrátime máme niečo našetrené na náš vysnívaný domček.  A tak som dala výpoveď v starej práci, odpracovala som si svoju výpovednú lehotu, pretože prišlo by mi nefér odísť zo dňa na deň. A tak sme sa pri rozhodovaní kam "von" rozhodli predsa ísť do toho Nemecka. Tam nám na samom začiatku pomohla Lukášova sestra, ktorá nám vybrala agentúru a pomohla vybaviť aj ubytovňu. No prvé dva týždne sme bývali u nej kým sme začali pracovať. Naša prvá práca bola iba sezónna, čo znamená cca na nejakého pol roka, ale vedeli sme to hneď na začiatku takže to bolo v poriadku. 



No poviem Vám, že pocity ktoré sa vo mne striedali prvý deň keď sme začali pracovať boli neuveriteľné - nervozita, stres a strach. Pocit, že máte začínať niekde odznova pri cudzích ľuďoch a úplne bez toho aby ste vedeli ten jazyk bola pre mňa doslova desivá predstava. Začínali sme pracovať s vianočnými ozdobami, ktoré sme podľa zoznamu ukladali do takého vozíka - nič náročné a pre mňa prvé dva týždne až pri veľmi nudné, a začala som mať pocity že chcem ísť domov ( vtedy mi až totižto začínalo dopínať, že to nie je výlet a ja nie som doma pri svojich. ) Navyše pomedzi to sme už začali bývať na ubytovni, kde to nie je med lízať teda pre mňa to určite nebolo ľahké. Predstavte si, že máte s niekym úplne cudzím spoločnú kuchyňu ( okey, to nie je až také strašné ) Ale spoločnú kúpeľňu , záchod - dobre možno si teraz vravíte, že som rozmaznaná a zrejme som nikdy nebola na internáte keď toto píšem. Je pravda, že som nebola na internáte a možno aj trocha rozmaznaná som, ale predstavte si že ja ako nefajčiar som mala prísť do kuchyne a navariť si, keď sa tam fajčilo a ja som celá smrdela od cigariet. Nech už je ako chce, hneď od začiatku sme vedeli že si chceme vziať do prenájmu byt no podmienkou tu je mať tri aktuálne výplatné pásky, takže sme museli čakať kým tieto tri výplatné pásky budeme vlastniť a mohli sme si začať zháňať byt ( ale o tomto ešte nižšie v článku. ) Teraz sa vrátim späť k práci, po nejakom čase som si na ňu zvykla a bola som skutočne rada, že sme tam a práca sa mi začala páčiť  a ešte viacej ak nás preradili na iné oddelenie - kde sme do tých vozíkov namiesto vianočných ozdôb, dávali kozmetiku ( rôzne drahé značky - sen každého dievčaťa, ktoré sa zaujíma o kozmetiku). Takže všetko začínalo byť lepšie, pomedzi to sme samozrejme spoznávali mestečko v ktorom momentálne žijeme - Erfurt. Mesto s rozlohou a obyvateľstvom niečo ako Košice. No samozrejme mi domov neskutočne chýbal.



V januári sme začali riešiť byt, ktorý mal byť voľný od 1. februára. Riešili sme to cez vlastne bytové družstvo, no mala som pocit, že to zbytočne predlžovali. Ja viem, že je normálne čakať kým skontrolujú všetky papiere, spravia sa všetky dokumenty ale keď ešte v podstate 29. januára neviete či máte ten byt alebo nie, tak je to na zbláznenie. A ja som bola rozhodnutá ísť naspäť domov, pretože som nebola ochotná ak by nám náhodou zamietli žiadosť ostať ešte na tej ubytovni. Aj preto keď nám konečne deň pred sťahovaním oznámili, že máme ten byt som bola šťastná. Naše v podstate prvé spoločné bývanie. ( ♥ ) Keďže sme dostali holo byt, tak v ňom nebolo takmer nič - okrem kuchyne a postele na ktorej sme sa dohodli s bývalým nájomníkom za nám to za nejakú sumu nechá v byte. A tak sme si dozariadovali náš prvý byt sami ako sa nám to páčilo alebo aspoň tak aby sme boli spokojný na tých pár rokov kým tu budeme. Totižto neplánujeme tu byť navždy, ako som už vyššie spomínala chceme sa vrátiť domov. Vo februári nám taktiež skončila práca a keďže tu bol vtedy útlm ( všade málo práce ), tak nám agentúra nenašla novú prácu a tak sme ukončili "pracovný pomer".  Ten voľný čas sme si dali dokopy byt, išli sme domov na pár dní a popritom sme si hľadali novú prácu, behali sme po rôznych agentúrach a čakali sme. Až sa nakoniec z tej úplne poslednej ozvali, že by mali pre nás prácu. Čo bolo super, pretože tá firma, kde sme mali začať pracovať je iba 6 km od nášho bývania - takže to do práce nemáme ďaleko, išlo o prácu s knihami. Od polky marca sme začali pracovať na oddelení, kde sme sme balili balíky. Celkom zaujímavá práca, no asi po mesiaci nás preradili na iné oddelenie a ja som sa bála aká to bude práca, no nakoniec to bolo to najlepšie, čo sa nám stalo pretože na tomto oddelení je tá práca omnoho lepšia a sú tam aj dobrý ľudia, vedúci a aj všetko. Teraz sme na oddelení, kde sa prijíma tovar, takže v podstate iba roztriedime knižky z palety do bedničiek a pošleme ich preč. A tam sme dodnes a dúfame, že tam budeme dovtedy kým budeme v Nemecku. :)




Čo sa týka mojich pocitov teraz po roku, tak sú omnoho lepšie. Bývanie s priateľom si užívam, taktiež sa snažíme spoznať nové miesta a vidieť niečo už keď sme tu, máme skvelú robotu, spoznali sme nových ľudí. No rodina mi veľmi chýba a neviem si predstaviť život tu a to, že budú stále tak ďaleko.


Takže čo mi rok v Nemecku dal ? 

- Možnosť vidieť a spoznať novú krajinu
- dal mi mnoho skúseností, naučil ma novej práci
- taktiež som vďačná, že bývame s priateľom spolu a užívame si to
- spoznala som nových ľudí, ktorý sú taktiež super
- Naučila som sa aspoň v základoch nový jazyk, viacej mu rozumiem. ( No poviem Vám, že je ťažké sa učiť jazyk pokiaľ je tu väčšina ľudí ktorým rozumiem  a to sú Poliaci. Ale som rada, že sa už sa dohovoríme sami - keď sme sem išli vedeli sme asi tak povedať pár slovíčok. ) 
- Je tu väčší prístup ku kozmetike !! Áno, aj tomuto sa veľmi teším.


Čo mi rok v Nemecku vzal ? 
(tu spomeniem iba 2 základné veci, pretože nič iné ma nenapadá a toto je najhlavnejšie.)

- Chvíle s rodinou, nemôcť byť kedykoľvek s nimi.
- Chvíle s priateľmi.



Ďakujem všetkým, ktorý došli až na koniec tohoto článku. ♥





9 komentárov:

  1. Páni, máte můj obrovský obdiv, že jste s přítelem do toho šli :) Věřím, že ty začátky musely být šílený, ale jsem moc ráda, že teď už je to lepší :) Erfurt je krásné město :)

    Another Dominika

    OdpovedaťOdstrániť
  2. To je super, že jste se takhle odhodlali, je fajn poznat nějakou jinou zemi, moc vám to přeju :) hlavně ať se daří i dál :)
    MyGoldenMind

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Skvelé, aj my sa s priateľom chystáme vypadnúť :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Přidám se k lidem výše, klobouk dolů. V Německu jsem byla na měsíc na praxi se střední a byl to pro mne hrozný záhul. Němci mají úplně jiné životní tempo než mám já. Dělala jsem v archivu jedné cestovky (praxe v marketingu jak vyšitá :D ) a vzpomínám si, že vždycky i když jsem byla na čas, byla jsem pozdě a oběd není samozřejmostí. Tím spíš kávička a dezert po obědě také moc nepraktikovali. Předtím jsem byla měsíc v Irsku, kde jsem měla zakázáno být v práci dřív než šéf (takže v půl 9) v 10 byla půl hodinová pauza na čaj, ve 12 hodina na oběd a v 1 zase pauza na čaj a ve 3 domů. :D Ale Vám tleskám. obzvláště toho, že už se zvládáš dorozumět. Studovala jsem němčinu několik let, byla jsem tam a stejně bych neřekla že mám úroveň snad ani ne začátečníka.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Krásne, som rada ze ti to prinieslo tolko dobreho a drzim palce nech sa dari nadalej! :)
    xx Mon
    https://lifebymon.blogspot.com/

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Určite to bola pre teba veľmi zaujímavá skúsenosť a je super, že si sa s ňou podelila aj takto, vo forme článku :)

    FRENCHSTYLE

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Tak trochu ti závidím, já bych teda radši zkoušela třeba Švédsko, Norsko, protože mě ty země fascinují, ale všechno je skvělá zkusenzku :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Veľmi krásny článok, muselo to byť pre teba ťažké, ale zvládla si to naozaj bravúrne. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Pěkný článek, určitě to byla super zkušenost :)

    SmileThess

    OdpovedaťOdstrániť